…môj život je jedno veľké divadlo a ja som len bábka s drôtom v hlave. Bábka vo vyblednutých zaprášených handrách pohodená v kúte za oponou. Čas ma dokonale ohlodáva…lak už popukal, drôt zhrdzavel a ja som už prestal veriť, že sa raz postavím pred oponu a ukážem všetkým rolu môjho života.
Rolu, kde scenárom bude život aký chcem JA!
A tak pohodený rozmýšľam nad svojou úlohou… no jediné čo viem je zahrať dokonalého zbabelca. Priam ukážkovo sa vyhnem ťažkému životnému rozhodnutiu a s grandióznou ľahkosťou presvedčím publikum, že takto je to tak ako som chcel…
Pocit viny však vo mne zostáva… hnus zo samého seba ma núti k slzám…ale, som len bábka! A bábky predsa nevedia plakať… tobôž s namaľovaným úsmevom. Veď to by potom vyzeralo ako slzy šťastia, a to mi už naozaj nikto neuverí…
Prichádzam tak k záveru, že moje miesto je tu v tme, za ťažkým červeným závesom páchnucím prachom a starobou… tu mám byť pohodený a počúvať potlesk obecenstva, ktorý nepatrí mne… na javisku totiž opäť raz niekto niečo dokázal a užíva si žiaru reflektorov, ovácie a červené ruže, ktoré mu ľudia hádžu k nohám… a ja len počúvam a ticho závidím. Hľadím na zaprášené rekvizity mojich snov, ktoré nikdy nikto neuvidí… Závidím. Tak úpenlivo až mi predsa len po líci v ryhe puknutého laku stečie slza…
…nie. Nie je to slza šťastia.
