…po dvoch rokoch opäť sedím na balkóne - nie však s rozlohou meter štvorcový ako môj prvý „mini balkón“, ale s rozlohou niekoľkonásobne väčšou…
Ubehli takmer dva roky a ja mám nový výhľad, nové stromy, ktoré môžem vo vetre počúvať, nový život. Nové JA. Mám to, čo som vždy chcel, našiel som samého seba, našiel som svoj zmysel života… Našiel – a predsa mi je ľúto za vecami a ľuďmi, ktorí na úkor toho padli za obeť.
Nikdy by mi nenapadlo, že niektoré i keď pozitívne životné kroky môžu byť tak ťažké… Smutné. Melanchólia vyplnila moje vnútro a hlavou mi prúdia udalosti, z ktorých sa stali už len spomienky. Udalosti, ktoré už nezažijem a ktoré mi budú v živote chýbať…
…dva roky som žil na mieste, ktoré sa stalo mojím domovom…s ľuďmi, ktorí sa stali mojou rodinou…ktorí si zvykli na môj ranný „exces“…s ktorými som prekecal všetok voľný čas… ktorí…mi budú chýbať. Viem, že život sa nekončí a nikto z nás nie je na jednom mieste naveky, ale prečo je to aj napriek tomu také ťažké? Jasné, budeme chodiť na pivo, žúrovať, či len tak kecať pri káve… Ale už to nebude moja milovaná „balkónová kaviareň“, už to nebude päť „posledných posledných“…
Už nie. Nikdy. Navždy.
Bolo…
Viem, že je to moja vina. To ja som škrtol zápalkou…ja som spustil nečakanú explóziu môjho života… chcel som.
No dvom ľudom, ktorých sa toto týka chcem odkázať, aby sa nepozerali na mňa zle… Naozaj a úprimne si Vás vážim a priznávam sa, že ste mi prirástli k srdcu. Verím, že život, ktorý budete žiť ďalej bude stále usmiaty, či už so mnou alebo bezo mňa…