V prítmí stojacej lampy sedím v hlbokom kresle a sledujem tváre naokolo. Nemý smiech striedajúci prázdne pohlady, umelé gesta a zdanlivé štastie vo vzduchu. Svet sa opäť raz posunul inam a mňa sa ani nespýtal… Zomierajú veci z môjho okolia, tmavnú dotyky a túžbu vystriedalo každodenné objatie. Svet dospel a už nepotrebuje rady do života…
Nekonečné bežanie za svojím snom pretrhlo cieľovú pásku a zostala z nej už len ušliapaná stuha na zemi. Burácajúci potlesk ustal a stojac na stupni víťazov pozerám do diaľky čo dalej… Chuť víťazstva je príjemná… no postupom času si na ňu človek zvykne. Život sa stane krásnym, ale má „ALE“…
Niečo v ňom chýba, no netuším čo… Všetky sny sú zrazu splnené a ja zisťujem, že nie je žiaden ďalší na ktorý by som sa tešil…
Dá sa žiť bez snov?!?
…vždy som ich totiž považoval za motiváciu, za smer, ktorý určoval cestu. Túžil som, chcel som, kričal som na celý svet svoje práva a bol som vo svojej podstate rovnaký ako ktorýkoľvek iný človek na zemi. A už zrazu nie som. Cítim sa príliš dospelo…
Kedysi som si myslel, že dospelosť má čo dočinenia s vekom, no teraz viem, že tomu tak nie je. Mladosť je spojená so snami. S nerozvážnosťou a mladíckou naivitou, s bestarostným konaním a nevedomosťou dôsledkov.
…a i keď milujem svoj život… milujem svoje splnené sny,
tak už chápem prečo sa vraví, že mladý si tak ako sa cítiš…
Mladý si tak ako snívaš…
