Sedím v okne. Prsty mi mrazom skrehli. Je tma. Tma, ktorá zmenila kopce v jednoliatu čiernu siluetu. Ulicou sa vinie brechot psa z diaľky. Tráva leží schúlená, trasúca sa od zimy. Som doma.
Som doma a na oblohe sú opäť hviezdy. Sú tam všetky. Všetky a ja v ich spoločnosti ticho premýšľam. Cez sklo na dverách presvitá svetlo horiaceho krbu. Krbu, v ktorom rodinné teplo už vyhorelo….
…som doma.
Doma a predsa na návšteve…
Sedím na svojom obľúbenom mieste na parapete a pozerám sa na mesiac s výčitkou, kedy sa všetko zmenilo… Dnes? Včera? Pred rokom?
Už to nie som ja…
Vracal som sa sem s nádejou, že všetko bude ako predtým, ale márne…
Svet sa zmenil…tráva podrástla, konáre stromov sú hustejšie, machu na skalách je viac… Dom sa mi zdá menší… Záhrada už nie je nekonečná. Strom na nej, už nie je obrom ako keď som bol dieťa…
Sedím a snažím sa pochopiť prečo…
…prečo a kedy…
Zmenil sa svet alebo ja?
Škrtnem zapaľovačom a ponáram sa do slastnej chute cigarety…
Stratil som sa…
…stratil som sa vo vlastnom svete. Vo vlastnom dome… Úsmevy, už nie sú to čo bývali, objatia sa stali vrúcnejšie. Pohľady prenikavejšie… Priateľstvá nahlodala diaľka, obľúbené miesta nostalgia. A tak namiesto šťastia zo spoločne strávených chvíľ s ľuďmi, na ktorých mi záleží, cítim smútok z výnimočnosti vecí – kedysi tak bežných…
Už som tu len na návšteve…
December 26th, 2006 at 21:14
A niektorí sa cítia ako doma cudzinci aj napriek tomu, že nikam neodišli. Možno je na čase… ono, človek vždy akosi túži po minulosti, nech bola akákoľvek.