Loved you…

Dokáže človek prestať milovať? Obzrieť sa cez plece tak, aby neprejavil záujem? Aby priamo vyslovené slová, priame aj zostali? Je nenávisť protikladom lásky, alebo je ním ľahostajnosť…?

Svet láskou získava význam… najkrajšie na všetkom však je, že ho ňou zároveň aj stráca… ale je obmedzený počet šancí, koľko krát sa môže niekto zaľúbiť? Bolo by to fér?

Život sa s nami nemilosrdne zahráva a žiadna zo situácií nemusí byť extrém, nakoľko môže prísť ešte väčší… otázna je hranica, kam až sa dá zájsť…

Lenže láska má veľa podôb… od sebaklamu, zúfalého hľadania, neprekonateľnej túžby milovať a byť milovaný, neopätovaného citu, cez slepú lásku, nekompromisnú, lásku dovoľujúcu viac než je treba až po náhodnú lásku, úprimnú lásku, spaľujúcu či „neviem-žiť-jeden-bez-druhého“ lásku…

Možno ju predstierať i popierať, prejavovať i skrývať…no možno ju zabiť? Zničiť ju už v zárodku, keď je nadovšetko jasné, že by to nefungovalo? Veľa snahy stojí človeka byť k sebe úprimný, ale prečo to všetko, keď sa srdce nedá ovplyvniť?

Chcieť prestať ľúbiť…je to vrcholom naivity alebo len prejav pudu sebazáchovy…? Ak láska nemá tú správnu formu, vie sakra bolieť… pomaly a hlboko. Dá sa tomu však vyhnúť? Čo ak by človek nevedel ako vie láska raniť – vážil by si potom krásu skutočnej lásky ktorá príde? Pochopil by cenu bezpečia z objatia, keby nevedel čo je strach…?

Viem, že ak raz stretnem lásku, budem si ju vážiť…tak ako nič predtým… budem, pretože veľmi dobre poznám jej odvrátenú stranu… budem, pretože viem ako bolí… budem, pretože…

…I loved you…