…when dreams come true

Máme ich všetci. Túžby. Ideály. Sny. Pocity. Vedú nás vpred…stávajú sa motiváciou. Cieľom. Poslaním. Záverom, ktorým sa snažíme ukončiť infantilné poskakovanie na scéne života.

Človek stráca a nachádza. Zabúda a spomína. Obdivuje a opovrhuje…Miluje a zraňuje. Zabíja…

: chce…

No čo ak sa sny, ktoré chce, stanú realitou? Čo potom?

…nikdy som neveril, že sa môžu niektoré sny naplniť. To nie je ich účel…Boli to sny…nevinné, naivné, krásne. Len moje obyčajné sny. Túžby skryté pod iným menom.

Nevinné, naivné, krásne…

boli

už nie sú.

Zrazu, ani neviem ako. Neviem kedy a prečo práve ja… môžem jeden môj sen objať. Položiť hlavu na kolená, zavrieť oči a umrieť… S bozkami na mojej tvári, s pokojným úsmevom…ruka v ruke…srdce v srdci. Šťastný.

Šťastný, kým niekto netleskne a nezobudí ma. Neodplaší môj sen…

Prečo ľudia snívajú, keď potom, ak sa im ten sen splní, tak sa mu boja uveriť? Alebo som jediný kto má strach z dokonalosti? Musí všetko dávať zmysel, byť logické, racionálne? Naozaj je opodstatnená pochybnosť, že je niečo nesprávne, ak sen a realita sú dokonale totožné? Že to proste nie je možné, aby som mal také šťastie?

Odpoveď pozná len čas. A ja každým objatím svojho sna zabíjam svet.

Dobrovoľne…!

Som šťastný…a čo ďalej?!

…toto je ten záver?

…je koniec?