Nenávidím samého seba za to aký nie som…

Niekedy nenávidím samého seba za to som aký som… že svet vidím v ružových okuliaroch, tráva je sýto zelená a obloha azúrovo modrá… že medzi panelákmi počujem štebotať vtáky a ďakujem za každý dážď , lebo po ňom možno uvidím dúhu… mám svoje predstavy o živote, a niekedy nie sú zrovna totožné s realitou…

Dnes je ten deň, kedy tomu tak je… kedy mi niekto pripomenie, že svet už dávno nie je nevinný ako ho vidím ja… kvety sú len kus mŕtveho plastu vo váze… slnko namiesto zohrievania mojej tváre ma vďaka ozónovej diere pomaly zabíja… a oči… oči sú len výsmechom duše človeka…

Niekedy nenávidím samého seba za to aký nie som…  že sa neviem povzniesť nad veci, ktoré by som ja nikdy neurobil… že odsudzujem konanie ľudí, len preto lebo sa nestotožňuje s mojim názorom… že neviem nájsť v sebe pochopenie… ktoré možno ani neexistuje… Zmietam sa v pocitoch, v túžbe o sladkej nevedomosti, v kompromisoch zrodených z lásky…

Do akej miery môžem pripustiť aby minulosť ovplyvňovala prítomnosť? Možno na ňu zabudnúť aj keď mi ju stále niečo pripomína? Dá sa pred ňou ujsť aj napriek tomu, že ju stretnem za každým rohom…? Tá minulosť zraňuje… hlboko – tvrdo – nekompromisne… a i keď najlepšia cesta ako sa zbaviť nepriateľa je urobiť z neho priateľa, tak v tomto prípade sa bojím, že to nedokážem… Buď rozbijem svoje ružové okuliare, vďaka ktorým som sa doteraz cítil výnimočný  a sám sebou, alebo sa mi z rúk vysype to najcennejšie čo mám… 

– láska.

Niekedy nenávidím nenávisť… stratu vlastného presvedčenia… porušené zásady… zlomené ideály… zbúraný domček z karát… Popolušku, lebo určite získala bohatstvo cez posteľ…

Niekedy nenávidím samého seba za to…

… aký neviem byť…