Niekedy nenávidím samého seba za to som aký som… že svet vidím v ružových okuliaroch, tráva je sýto zelená a obloha azúrovo modrá… že medzi panelákmi počujem štebotať vtáky a ďakujem za každý dážď , lebo po ňom možno uvidím dúhu… mám svoje predstavy o živote, a niekedy nie sú zrovna totožné s realitou…
Dnes je ten deň, kedy tomu tak je… kedy mi niekto pripomenie, že svet už dávno nie je nevinný ako ho vidím ja… kvety sú len kus mŕtveho plastu vo váze… slnko namiesto zohrievania mojej tváre ma vďaka ozónovej diere pomaly zabíja… a oči… oči sú len výsmechom duše človeka…
Niekedy nenávidím samého seba za to aký nie som… že sa neviem povzniesť nad veci, ktoré by som ja nikdy neurobil… že odsudzujem konanie ľudí, len preto lebo sa nestotožňuje s mojim názorom… že neviem nájsť v sebe pochopenie… ktoré možno ani neexistuje… Zmietam sa v pocitoch, v túžbe o sladkej nevedomosti, v kompromisoch zrodených z lásky…
Do akej miery môžem pripustiť aby minulosť ovplyvňovala prítomnosť? Možno na ňu zabudnúť aj keď mi ju stále niečo pripomína? Dá sa pred ňou ujsť aj napriek tomu, že ju stretnem za každým rohom…? Tá minulosť zraňuje… hlboko – tvrdo – nekompromisne… a i keď najlepšia cesta ako sa zbaviť nepriateľa je urobiť z neho priateľa, tak v tomto prípade sa bojím, že to nedokážem… Buď rozbijem svoje ružové okuliare, vďaka ktorým som sa doteraz cítil výnimočný a sám sebou, alebo sa mi z rúk vysype to najcennejšie čo mám…
– láska.
Niekedy nenávidím nenávisť… stratu vlastného presvedčenia… porušené zásady… zlomené ideály… zbúraný domček z karát… Popolušku, lebo určite získala bohatstvo cez posteľ…
Niekedy nenávidím samého seba za to…
… aký neviem byť…
December 30th, 2007 at 21:14
Bala som sa dna, kedy sa tu opat objavi novy post…
Minulosti neutecies. Ani svojej, ani minulosti ludi, ktori su okolo teba. Neexistuje univerzalny navod ako sa s nou vyrovnat.
Je lahke milovat cloveka za jeho prednosti a dobre veci, ktore vykonal. To skutocne nie je umenie. Ale milovat cloveka ako celok s pohnutou minulostou, utekajucou pritomnostou a neistou buducnostou – to je skutocna laska.
Nemozes cely zivot kracat so zatvorenymi ocami.
December 30th, 2007 at 21:14
Nikdy sa nesnaž byť niekým, kým nie si.. neklamal by si tým len ostatných, ale aj sám seba.. Príjmi sa, taký, aký si, so všetkými chybami a nedostatkami.. veď práve tie nedokonalosti z nás robia výnimočné bytosti..
Pred minulostou neutekaj.. ona si ťa vždy nájde, je tvojou súčasťou, jediné, čo môžes urobiť je vyrovnať sa s ňou.. Je ako rozbité zrkadlo, odraz v ňom je zkrivený a keď sa ho pokúsiš zložiť, tak sa porežeš..
Aj keď sa v tomto svete ťažko robia hrubé čiary za minulosťou …
Btw veľmi pekný post a pekné sviatky a veľa krásnych snov do nového roka..
December 30th, 2007 at 21:14
Ja sa dnes pridam k Aprilke, lebo proste citim, ze napisala pravdu.
Koniec koncov minulost uz bola. A buducnost bude. Ale to co je dolezite je to co je prave teraz. Ostatne? Pche. Ved to mozno ani nebolo a mozno uz nic nebude. Tak hura do teraz.
Január 4th, 2008 at 21:14
hmmm… minulost a sucasnost (a buducnost?).
skusenosti su nieco, co nas meni, co meni nas pohlad na svet a niektori hovoria, ze nas oberaju o “iluzie” a tie pomyselne ruzove okuliare. neviem presne, co bolo predohrou k tomuto postu, preco prisla taka reflexia, ale co si z neho vyberam ja:
aj ta bolest, ktora prichadza s casom, je zisk. isty druh zisku, vdaka ktoremu moze byt trava este zelensia a obloha este modrejsia, lebo si take veci dokazeme viac vazit a vnimat ich intenzivnejsie.
a ten cynizmus, ktory prichadza s bolestou a je obrannou reakciou na dalsie sklamania, ktore uz po skusenostiach ocakavame, sa da potlacit, ak clovek este stale vie vnimat svetle okamihy a riskovat, ze ten, komu sa otvori, ho nezrani…
problem je len v tom, ze sa nikdy neda dopredu odhadnut, ci zrani alebo nezrani…
Január 5th, 2008 at 21:14
ach… kiežby som ja mohla aspoň nachvíľu uzrieť svet v ružových okuliaroch… vieš, čo by som za to dala? za jedinú chvíľu….
)
“Niekedy nenávidím samého seba za to aký nie som” – ešte ma uvrhneš do sebaľútosti, v tom odstavci som sa celá našla…
Január 9th, 2008 at 21:14
Trocha sa v tom nevyznam, tak neviem, co ti napisat.
Porad.
Január 20th, 2008 at 21:14
nenavidim sa niekedy za to, aka nie som…ale v uplne inom kontexte.
kazdopadne, silna veta.
Február 18th, 2008 at 21:14
krasny clanok (:
hmm..a radsej neodhadzuj nic a bud rad taky aky si bo tymto si vynimocny a takych nie je vela (: