…môj život je jedno veľké divadlo a ja som len bábka s drôtom v hlave. Bábka vo vyblednutých zaprášených handrách pohodená v kúte za oponou. Čas ma dokonale ohlodáva…lak už popukal, drôt zhrdzavel a ja som už prestal veriť, že sa raz postavím pred oponu a ukážem všetkým rolu môjho života.
Rolu, kde scenárom bude život aký chcem JA!
A tak pohodený rozmýšľam nad svojou úlohou… no jediné čo viem je zahrať dokonalého zbabelca. Priam ukážkovo sa vyhnem ťažkému životnému rozhodnutiu a s grandióznou ľahkosťou presvedčím publikum, že takto je to tak ako som chcel…
Pocit viny však vo mne zostáva… hnus zo samého seba ma núti k slzám…ale, som len bábka! A bábky predsa nevedia plakať… tobôž s namaľovaným úsmevom. Veď to by potom vyzeralo ako slzy šťastia, a to mi už naozaj nikto neuverí…
Prichádzam tak k záveru, že moje miesto je tu v tme, za ťažkým červeným závesom páchnucím prachom a starobou… tu mám byť pohodený a počúvať potlesk obecenstva, ktorý nepatrí mne… na javisku totiž opäť raz niekto niečo dokázal a užíva si žiaru reflektorov, ovácie a červené ruže, ktoré mu ľudia hádžu k nohám… a ja len počúvam a ticho závidím. Hľadím na zaprášené rekvizity mojich snov, ktoré nikdy nikto neuvidí… Závidím. Tak úpenlivo až mi predsa len po líci v ryhe puknutého laku stečie slza…
…nie. Nie je to slza šťastia.
Máj 8th, 2010 at 21:14
co je to za pesnicku..nadherne…krasne…
Máj 8th, 2010 at 21:14
Ako to robíte? Ty, Coy, Zasnívaná… Ako viete opísať city slovami? Dlho som rozmýšľal čo k postu napísať ale stále ma nič nenapadá. V poslednom čase strácam slová a myšlienky mi vyprchajú z hlavy len čo sa v nej objavia… Ten vyššie opísaný pocit poznám ale už dávnom som sa s ním zmieril. Život nám stále bude diktovať svoje prihlúple pravidlá. Tých reťazí sa nikdy nezbavíme (alebo až vtedy keď umrieme – čo je trošku neskoro).
Postskriptum: Great as always. A skvelá hudba. Ako vždy.
To erika: Radiohead – Street Spirit (Fade Out)
Máj 29th, 2010 at 21:14
.. vsetci sme herci, hrajuci svoje role v zivotnom divadle.. ti priebojnejsi a skusenejsi improvizuju a kaslu aj na cely scenar.. vacsina s usmevom odrecituje, to co jej bolo predpisane.. a ti zvysni, co maju strach vobec sa ozvat, ostanu skryti za oponou, dufajuc, ze nabuduce to uz urcite vyjde..
A napokon v kazdom jednom z nas, zije utkvela predstava svojej vysnivanej postavy a je len na nas, ci sa tomu vsetkemu postavime, vykrocime doprosred javiska a ukazeme to nase prave JA. Mozno sa ozve len vypiskanie, mozno lietajuce ovocie a mozno aj zacujete potlesk. Ale hlavne, budete vediet, ze to patri vam a len vam.
.. zial nie kazda hra skonci potleskom..
Január 15th, 2012 at 21:14
“Život je jen chodící stín, chudý herec, který se naparuje a trápi na jevišti, aby se o něm vzápětí už neslyšelo; je to příběh vyprávěný idiotem, naplněný zvukem zuřivostí, jež neznamená nic.” William Shakespeare