V prítmí stojacej lampy sedím v hlbokom kresle a sledujem tváre naokolo. Nemý smiech striedajúci prázdne pohlady, umelé gesta a zdanlivé štastie vo vzduchu. Svet sa opäť raz posunul inam a mňa sa ani nespýtal… Zomierajú veci z môjho okolia, tmavnú dotyky a túžbu vystriedalo každodenné objatie. Svet dospel a už nepotrebuje rady do života…

Nekonečné bežanie za svojím snom pretrhlo cieľovú pásku a zostala z nej už len ušliapaná stuha na zemi. Burácajúci potlesk ustal a stojac na stupni víťazov pozerám do diaľky čo dalej… Chuť víťazstva je príjemná… no postupom času si na ňu človek zvykne. Život sa stane krásnym, ale má „ALE“…

Niečo v ňom chýba, no netuším čo… Všetky sny sú zrazu splnené a ja zisťujem, že nie je žiaden ďalší na ktorý by som sa tešil…

Dá sa žiť bez snov?!?

…vždy som ich totiž považoval za motiváciu, za smer, ktorý určoval cestu. Túžil som, chcel som, kričal som na celý svet svoje práva a bol som vo svojej podstate rovnaký ako ktorýkoľvek iný človek na zemi. A už zrazu nie som. Cítim sa príliš dospelo…

Kedysi som si myslel, že dospelosť má čo dočinenia s vekom, no teraz viem, že tomu tak nie je. Mladosť je spojená so snami. S nerozvážnosťou a mladíckou naivitou, s bestarostným konaním a nevedomosťou dôsledkov.

…a i keď milujem svoj život… milujem svoje splnené sny,

tak už chápem prečo sa vraví, že mladý si tak ako sa cítiš…

Mladý si tak ako snívaš…

Unkle – Lonely Soul

…zostane na papieri. Uväznené voskovou pastelkou žltej farby. Už nebude svietiť na všetkých… stane sa zraniteľné, krehké, neodolá času. Ľahko sa rozmočí, môže zhorieť, ukradne ho vietor… Roztrhneš sen. Čo potom?

…povieš: Prepáč

Bude už neskoro… Výčitku vo vzduchu vystrieda len ukazovanie prstom… na oblohu, splašené oblaky a prázdne miesto… na čas, stratené tiene a zabudnutý deň. Zostane pohľad nikam…

Pochmúrny svet plný čiernych vecí, osamelé duše bez farieb…uvädnuté kvety na hrobe…

R.I.P.

Bolí. Slzy neba už nič nevysuší.

Tvoje sú špinavé ruky od sĺz a pastelky…

…žltej!

Martin Roth & Alex Bartlett – Off The World

…noc zaliala stromy a ja hľadím na ich riedke koruny, cez ktoré presvitá žiara mesta. Na prázdnej oblohe sú posledné dva oblaky. Stoja.

Stoja, pretože zablúdili… Čas sa zastavil.

Všetko je dokonale mŕtve.

Svet zmizol…

Zostal som len Ja a Ty. Niekde. Ani neviem kde… To hlučné a farebné niečo okolo nás je v okamihu preč. Svet sú len prázdne steny, biela zem a nemé nebo…

Kráčam ráno v tme sám do práce…sedím celý deň v prázdnej miestnosti…a večer opäť cesta domov. Deň čo deň, nikde nikto, prázdne ulice, čas zastal a svet padol…

Teraz už viem, že žijem len preto, aby som sa každý večer k Tebe vrátil… Zbavil sa toho nekonečného ticha a opäť uvidel farby…svet…Teba. Pritúlil sa a cítil sa v bezpečí…Pod nohami je zrazu zem, cítim vietor na tvári, vrážam do ľudí a počujem tep mesta…

Už viem, že svet tvoríš Ty.