…môj život je jedno veľké divadlo a ja som len bábka s drôtom v hlave. Bábka vo vyblednutých zaprášených handrách pohodená v kúte za oponou. Čas ma dokonale ohlodáva…lak už popukal, drôt zhrdzavel a ja som už prestal veriť, že sa raz postavím pred oponu a ukážem všetkým rolu môjho života.

Rolu, kde scenárom bude život aký chcem JA!

A tak pohodený rozmýšľam nad svojou úlohou… no jediné čo viem je zahrať dokonalého zbabelca. Priam ukážkovo sa vyhnem ťažkému životnému rozhodnutiu a s grandióznou ľahkosťou presvedčím publikum, že takto je to tak ako som chcel…

Pocit viny však vo mne zostáva… hnus zo samého seba ma núti k slzám…ale, som len bábka! A bábky predsa nevedia plakať… tobôž s namaľovaným úsmevom. Veď to by potom vyzeralo ako slzy šťastia, a to mi už naozaj nikto neuverí…

Prichádzam tak k záveru, že moje miesto je tu v tme, za ťažkým červeným závesom páchnucím prachom a starobou… tu mám byť pohodený a počúvať potlesk obecenstva, ktorý nepatrí mne… na javisku totiž opäť raz niekto niečo dokázal a užíva si žiaru reflektorov, ovácie a červené ruže, ktoré mu ľudia hádžu k nohám… a ja len počúvam a ticho závidím. Hľadím na zaprášené rekvizity mojich snov, ktoré nikdy nikto neuvidí… Závidím. Tak úpenlivo až mi predsa len po líci v ryhe puknutého laku stečie slza…

…nie. Nie je to slza šťastia.

V prítmí stojacej lampy sedím v hlbokom kresle a sledujem tváre naokolo. Nemý smiech striedajúci prázdne pohlady, umelé gesta a zdanlivé štastie vo vzduchu. Svet sa opäť raz posunul inam a mňa sa ani nespýtal… Zomierajú veci z môjho okolia, tmavnú dotyky a túžbu vystriedalo každodenné objatie. Svet dospel a už nepotrebuje rady do života…

Nekonečné bežanie za svojím snom pretrhlo cieľovú pásku a zostala z nej už len ušliapaná stuha na zemi. Burácajúci potlesk ustal a stojac na stupni víťazov pozerám do diaľky čo dalej… Chuť víťazstva je príjemná… no postupom času si na ňu človek zvykne. Život sa stane krásnym, ale má „ALE“…

Niečo v ňom chýba, no netuším čo… Všetky sny sú zrazu splnené a ja zisťujem, že nie je žiaden ďalší na ktorý by som sa tešil…

Dá sa žiť bez snov?!?

…vždy som ich totiž považoval za motiváciu, za smer, ktorý určoval cestu. Túžil som, chcel som, kričal som na celý svet svoje práva a bol som vo svojej podstate rovnaký ako ktorýkoľvek iný človek na zemi. A už zrazu nie som. Cítim sa príliš dospelo…

Kedysi som si myslel, že dospelosť má čo dočinenia s vekom, no teraz viem, že tomu tak nie je. Mladosť je spojená so snami. S nerozvážnosťou a mladíckou naivitou, s bestarostným konaním a nevedomosťou dôsledkov.

…a i keď milujem svoj život… milujem svoje splnené sny,

tak už chápem prečo sa vraví, že mladý si tak ako sa cítiš…

Mladý si tak ako snívaš…

Unkle – Lonely Soul

…zostane na papieri. Uväznené voskovou pastelkou žltej farby. Už nebude svietiť na všetkých… stane sa zraniteľné, krehké, neodolá času. Ľahko sa rozmočí, môže zhorieť, ukradne ho vietor… Roztrhneš sen. Čo potom?

…povieš: Prepáč

Bude už neskoro… Výčitku vo vzduchu vystrieda len ukazovanie prstom… na oblohu, splašené oblaky a prázdne miesto… na čas, stratené tiene a zabudnutý deň. Zostane pohľad nikam…

Pochmúrny svet plný čiernych vecí, osamelé duše bez farieb…uvädnuté kvety na hrobe…

R.I.P.

Bolí. Slzy neba už nič nevysuší.

Tvoje sú špinavé ruky od sĺz a pastelky…

…žltej!